Žeriavy

Autor: Viliam Kusi | 29.4.2011 o 20:02 | (upravené 17.11.2012 o 23:36) Karma článku: 3,00 | Prečítané:  854x

Na vtákoch je niečo tajomné. Napríklad také vrany. Nemám ich vôbec rád. Keď vidím na poli kŕdeľ vrán, alebo prechádzam popri stromoch obsypaných týmito čiernymi vtákmi, mávam vždy zmiešané pocity. V niektorých obdobiach sú vrany mojim nedobrovoľným budíčkom. Na lúke pod balkónom ich bývajú desiatky a možno aj stovky, občas priletí nejaká odvážnejšia na balkón.

Kolega bloger Mika raz kdesi uviedol, že vrani majú kolená otočené smerom dozadu. Po dlhšom čase si vraj uvedomil, že to vlastne majú takto všetki vtáki. Uvidieť vranu, najmä ráno, keď sa človek vidá na cestu alebo počas cesti, bolo u Starích Grékov zlím znamením. Tí poverčivejší sa aj domov vrátili. Ale dalo sa to v prípade potrebi aj prekvalifikovať. Ak vrana priletela sprava, alebo bola videná na pravej strane, znamenie to bolo dobré. A dalo sa ešte neutralizovať odpľuťím (už vtedy) alebo hodeňím kameňa do vrani. Zle bolo, aj ak niekde hore zakrákala a Starí Grék sa zľakol. Kedisi dávno som čítal rozprávku Pavla Dobšinského „O troch zhavraneních bratoch", ale veľmi som vtedi ešte neveril, že je niečo také možné. Ale vraj takmer celá Ázia  reinkarnáciu berie ako realitu. Objektom prevteľovania sú často aj vtáci. Najmä sťahovaví. Ja to ale chápem, človek prežije celí život vo svojej rodnej deďinke, ťažia ho rôzne vzťahi a záväzki, tak aspoň po smrťi bi chcel biť voľní ako vták. Napr. ako hrdí, krásni, vznešení... žeriav.

Журавли


http://video.mail.ru/mail/yakgrig/573/576.html

Žeriavi

1zeriavi247.jpgNa vojakov, z krvavích tích polí,
mislím v duchu, nevirieknem slov.
Nezomreli smrťou, ktorá bolí,
menia sa na bielich žeriavov.

Až doteraz z tích minulích časov
vždi keď letia, počuť ťiché hlasi.
Napĺňa mi srdce trpkou krásou
sledovať ich pravidelné trasi.

Leťí, leťí oblohou klin stáli
leťí v šere končiaceho dňa.
Nechám šík ich, teraz letieť v diali
raz tam bude, miesto aj pre mňa.

Nastane deň a v žeriavom kŕdle
budem letieť v modro-šedej hmle.
Ako vták vám z nebies slová múdre
skríknem, že na Zemi nie je zle.

Na vojakov z krvavích tích polí,
mislím v duchu, ticho a bez slov.
Nezomreli smrťou, ktorá bolí,
menia sa na bielich žeriavov.


Rasul Gamzatov
básňik, spisovateľ, esejista, ale najmä autor textu piesne "Žeriavi", sa naroďil r. 1923 v Dagestane. Táto autonómna oblasť ZSSR, na severnom Kaukaze je, okrem Rasula Gamzatova známa aj tím, že v nej žije pohromade asi štiridsať národnosťí. Najväčšou z ňich sú Avarci, a to je aj prípad Rasula Gamzatoviča Gamzatova. V škole pre učiteľov vištudoval avarčinu. Od roku 1941 pôsobil v Dagestane ako učiteľ avarského jazika. Neskôr pracoval aj ako redaktor v avarskom rádiu a v Avarskom Národnom Ďivadle (AND). Okrem toho bol  tiež členom Najviššieho sovietu ZSSR a mislím, že tam bol poslancom za Avarov (bol teda v podstate poslancom v parlamente Sovietskeho zväzu). Absolvoval tiež 5-ročné štúdium na Literárnom inštitúte v Moskve.(Čo je dôležité, pretože práve tam sa skamaráťil s Naumom Isajevičom Grebnevom.) Obďivuhodná je aj prekladateľská činnosť Rasula Gamzatova, do avarského jazika preložil takmer celé dielo Puškina, Lermontova, Majakovského, Jeseňina... O tom aké postavenie má báseň "Žeriavi" v rámci celej jeho tvorbi svedčí aj stránka z jednej Wikipédie. Pod heslom Rasul Gamzatovič Gamzatov je v podstate iba jedna veta, znie približne takto - ...je najslávnejším Avarskím spisovateľom, autor básne "Žeriavi", ktorá sa stala populárnou sovietskou piesňou.

"Žeriavi" nie je zďaleka jeďiná zhudobnená báseň Rasula Gamzatova. Obraznosť a melodickosť jeho veršov, ktorú si zachovali aj po prekladoch Nauma Grebeneva do ruského jazika, viužili mnohí speváci. Len tak mimochodom spomeniem Annu German, Muslima Magomajeva, Josifa Kobzona, Sofiu Rotaru, Vachtanga Kikabidzeho, Marka Bernesa. Rasul Gamzatovič Gamzatov žil a tvoril v hlavnom meste (teraz už zväzovej republiki Ruskej Federácie) Dagestanu Machačkale, až do 3. novembra 2003.

Gamzatov bol plodní aj ako aforista. Postrehi vichádzali väčšinou z jeho vlastného života a boli svojho času známe v celej krajine. Napr. v čase perestrojki a boja proti alkoholizmu sa konal v Moskve zjazd spisovateľov. Jeho kolega z Moskvi (možno to bol tiež práve Naum Grebnev) ho upozorňoval, že si tentoraz nesmie so sebou priniesť žiadni domáci alkohol, ako to mal Rasul Gamzatov vždi vo zviku (hrozili za to sankcie). Rasul Gamzatov to pohotovo komentoval slovami: „Tak si alkohol prinesiem v sebe". Začiatkom 90. rokov, keď aj vo vírazne Avarskom Dagestane vrcholili separatistické tendencie, povedal: „Dagestan sa nikdi dobrovoľne nestal súčasťou Ruska, je teda logické, že dobrovoľne Rusko ani neopusťí".

Gamzatovovi okrem básnickích zbierok višla v slovenčine v 80. rokoch kňiha Môj Dagestan. Je to akási umelecká enciklopédia Dagestanu, vichádzajúca z ľudovej a historickej múdrosťi. On sa stále oprie o nejaké príslovie či porekadlo a potom ho rozoberá. Keď Boh lietal nad Zemou a prideľoval národom jaziki, bol už unavení, nachádzal sa práve severne od Kaukazu, zobral vrece s jazikmi, a ten zvišok, čo mu tam zostal, rozsípal nad Dagestanom. Bolo ich asi štiridsať (je to napísané v tej kňihe). A tak sa dodnes často nedohovoria aňi obivatelia susedních deďín či presnejšie aulov (viučovanie na základních školách v Dagestane prebieha v 32 jazikoch). V meste máme aj jednu Dagestanku, Nogajku. Moslimka, ale k alkoholu má približne takí vzťah ako Rasul Gamzatov. To je tiež dôkaz, že aj niektorí moslimovia, už berú svoju vieru úplne „civilizovane".
gamzatov1.jpg gamzatov2.jpg gamzatov3.jpg
Rasul Gamzatov v rôznich fázach svojho tvorivého života. Akú asi pieseň si spieva na tretej fotke...?

grebnev.jpgNaum Isajevič Grebnev preložil text básne "Žeriavi" z avarčini do rušťini. Vlastním menom Ramba. Naroďil sa r. 1921 v čínskom meste Harbin. Otec Nauma Isajeviča tam pracoval v redakcii miestnich ruskích novín. Roďina sa neskôr presťahovala do Ruska. Písal básne a prekladal poéziu kaukazskích národov, najmä z avarčini a arménčini. Na základnú vojenskú službu nastúpil v r. 1941 do pohraničnej pevnosťi Brest. Po napadnutí ZSSR nemeckou armádou sa mu s hŕstkou vojakov podarilo prežiť a ustúpiť do Charkova. O Charkov sa zviedli kruté boje. Stalin už ďalej okupujúce armádi nechcel pusťiť. Skončilo sa to tak, že Nemci tam zajali asi 130000 vojakov Červenej armádi. Uňiknúť smrťi a zajaťiu sa podarilo iba pár vojakom. N. Grebnev sa postupne dostal do mesta Stalingradu (Volgogradu). znamka2.jpgFront sa teda nezastavil na Done ale na Volge. Pri obrane Stalingradu zahinulo 1 200 000 sovietskich vojakov. Počas základnej vojenskej službi (ktorá trvala v tom čase 4 roki) bol Naum Grebnev trikrát vážnejšie zranení. Neviem, či som už spomínal, že jeho skutočné meno bolo Ramba. Neskôr počas svojho štúdia na Literárnom inštitúte sa zoznámil s avarskím básňikom Rasulom Gamzatovom. Svoje zážitki z vojenčini vložil do kňihi "Vojna bola najdôležitejšou udalosťou môjho životopisu" a do prekladu básne Žeriavi. (obr. Naum Grebnev v r. 1945. Známka bola vidaná simbolicki v roku keď Naum Isajevič Grebnev zomrel.)

Príbeh piesne "Žeriavi" Básňik a člen prezídia Najviššieho sovietu ZSSR, Rasul Gamzatov bol niekedi v 50ťich rokoch minulého storočia  na návšteve Japonska. Aj tento fakt, mislím, svedčí o tom, aké postavenie majú básňici v ruskej kultúre a ako si ich tam vážia. Gamzatov si teda cestoval, za štátne peniaze, po Japonsku a zoznamoval sa s krajinou. Stretal sa s japonskími politikmi a rôznimi osobnosťami. Zoznámil sa tam aj s mladím dievčaťom Sadako Sasaki. Sadako ešte ako úplne malé decko bola 6. augusta 1945 spolu s roďičmi na návšteve u príbuzních v mestečku Hirošima. Dievčatko Sadako Sasaki malo šťastie, atómoví víbuch ako jediná z celej roďini  prežila. Mala "iba" chorobu z ožiarenia. V Japonsku ľudia veria, že ak niekto zloží z papiera tisíc žeriavov, jeho túžba a želanie sa splňí. Tie papierové skladački sa volajú "origami". Určitú úlohu v tom zohráva aj druh a kvalita papiera a tiež jeho farba. Najdôležitejšie však na celej veci je rozdať všetki origami medzi priateľov a známich. Alebo aj neznámich, cudzích ľuďí, všetci však, tuším, musia papierové žeriavi s láskou prijať. Avarskí básňik Rasul Gamzatov dostal od Sadako tiež jedného origami žeriava. Zaželal malej Sadako skoré uzdravenie musel sa však uríchlene vrátiť domov do Dagestanu. Jeho mamka v rodnej deďine Cada tiež veľmi vážne ochorela.

Gamzatov teda letel v lietadle ponad širokú ale aj dlhú Ruskú krajinu. V ruke držal origami žeriava, mislel na chorú matku, na chorú Sadako, na svoj malí národ pod Kaukazom. Mislel na brata Magomeda, ktorí padol v bitke o Sevastopol, a na brata Ahilcha, námorňíka, ktorí bol nezvestní. Cez okno lietadla pozeral na krajinu pod jeho krídlami a na oblaki. Zrazu zbadal letieť dvoch žeriavov. Potom ďalších, a celú skupinu, letiacu v charakteristickom zoskupeňí, v tvare klinu. Rasulovi Gamzatovovi sa v jeho momentálnom duševnom rozpoložeňí zdalo, že je jedním z ňich, že leťí medzi ňimi. Bola to len chvíľka, lebo lietadlo žeriavi hneď predbehlo, potrebuje však básnik niečo viac!? V oblakoch, visoko nad zemou tak vzňikla mistická báseň o dávnich Avarskích bojovňíkoch, ktorí nezomierajú, ale premieňajú sa na žeriavi. Rasulov priateľ Naum Grebnev báseň hneď preložil do rušťini a bola niekoľkokrát publikovaná kňižne, tiež v časopisoch a novinách.

Slávni interpret, na frontovú tému ako "napasovaní" - Mark Bernes, bi v septembri r. 1969 oslávil svoje 58. narodeňini. Krajina kde takmer každí prišiel o svoj dom a niekoho blízkeho, nemôže len tak jednoducho na vojnu zabudnúť. Mark Bernes bral svoj spev ako poslanie. Všetki z jeho 81 piesní, ktoré mal v repertoári, sa stali "hitmi". "Temná noc" alebo "Pieseň frontového šoféra" sú dodnes z piesňí o vojne asi najznámejšie. Vzňik väčšini svojich piesňí sám inicioval. Spolupracoval s viacerími textármi a skladateľmi. Nachádzal pre ňich témi, pomáhal vibrúsiť hudobné motívi a melódiu. V roku 1969 bol však Mark Bernes na konci kariéri. V päťdesiaťich rokoch o ňom jeden novinár z Pravdi napísal, že jeho repertoár a spev je estrádni. Novinári z ďalších denňíkov sa toho chiťili, článkov, v ktorích odhaľovali Bernesa ako nepriateľa sovietskej kultúri, pribúdalo. Tlak na jeho osobu po niekoľkích rokoch povolil a postupne sa na pódiá, pred stále verné publikum, vrátil. Čakalo ho však ešte niečo oveľa horšie a z toho sa spamätať už nie je možné.

V lete r. 1969 bol Mark Bernes v poslednom štádiu rakovini pľúc. V jednom časopise mu náhodou udrela do očí báseň Rasula Gamzatova "Žeriavi" v preklade Nauma Grebneva. Mark tie verše poznal už skôr, až teraz si však uvedomil, že po malej úprave bi to bol aj dobrí text pre pieseň. Nuž ale akú pieseň, veď to nejde zaspievať, to sa dá akurát len zarecitovať. Markovi bolo jasné, že ak k jeho piesňam pribudne ešte jedna (osemdesiata druhá), tak to budú jeďine "Žeriavi". Na normálni spev bi si už veru netrúfol, niečo medzi spevom a recitáciou bi však hádam ešte zvládol. Hneď sa telefonicki spojil s autorom básne aj prekladateľom a požiadal o dovolenie urobiť pár zmien.

mark_bernes1.jpgNamiesto "jazdcov" použil slovo „vojaci", ktoré bolo univerzálnejšie. Vinechal posledné dve slohi o histórii avarského ľudu a Avarci ako národ sa tam tiež aj priamo spomínajú. Takto mal text všeobecnejší charakter a nebol zakotvení v konkrétnom historickom čase. Hudobnému skladateľovi Janovi Frenkeľovi sa to zo začiatku zdalo ako neriešiteľní problém. Podobnú melódiu dovtedi asi ešte ňikto nezložil. Spolu po niekoľkích stretnutiach s Markom Bernesom a skúškach sa ale do toho, mislím, celkom dobre strafil. Mark Bernes nahral pieseň 8. júla s vipäťím všetkích síl. Len pri samotnom nahrávaňí piesne sa ukázalo, že to nie je také jednoduché zaspievať, ako sa spočiatku zdalo. Mark Bernes spieval s nádorom na pľúcach a v takom štádiu rakovini, keď ľudia zvičajne sľubujú ošetrujúcemu lekárovi, celí svoj majetok, za ďalšiu injekciu na utíšenie bolesťi. Zomrel 39 dňí po nahraťí piesne. (na obr. je Mark N. Bernes)

Mark Naumovič Bernes spieva pieseň „Žeriavi" svojim tipickím estrádnim štílom, mne sa však zo všetkích, práve jeho verzia páči najviac. Na videu sú ukážki z filmu „Žeriavi tiahnu".






Je len samozrejmé, že takú kultovú pieseň nahralo a naspievalo viacero interpretov. Verzia tria "Serebro" (Marina, Elena, Oľga) je asi najnovšia. Dievčatá zo "Serebra" to však podávajú s ešte väčším pátosom ako samotní Mark Bernes... a ten to spieval doslova so smrťou na jaziku. Všimol som si tiež, že Ruski to s maľovaním trochu preháňajú, a práve k tejto piesňi sa to asi aňi veľmi nehoďí. No čo už, Rusko je veľká krajina a všetko tam robia vo veľkom. Raz som dostal od priateľki z Ruska vodu po holeňí v pollitrovej fľaške, tak možno aj Max Factor posiela svoje líčidlá pre Rusko v kilovích krabiciach. Aspoň do agentúri Maxa Fadejeva, pod ktorou Serebro účinkuje, určite.

Dal som si na blog Žuravli aj v podaňí autora hudbi Jana Frenkeľa, ale to naozaj len tak po známosťi... A tiež ako satisfakciu, že tu v článku o ňom ňič nepíšem. Jeho spev je, podľa mňa, zo všetkích najslabší. Nechcel bi som veru počuť, ako bi jeho víkon zhodnotila porota ČS superstár. Na druhej strane však musím uznať - hudbu zložil peknú. Zatiaľ teda, podľa môjho subjektívneho zhodnotenia a názoru, každí z interpretov „Žeriavov" mal ešte nejaké rezervi. Ten úplne prví z nich, Mark Bernes, aj keď to možno neurobil, do detailu presne, ako bolo treba, mal na to objektívne príčini a všetko má, samozrejme, odpustené. Rozmíšľam, kto bi túto pieseň tak asi dotiahol k dokonalosťi. Po Rytmusovi a Haberovi mi napadlo už iba jedno meno. Majster Karel Gott je v súčasnosťi v najlepšej forme. Má síce cez 70, ale to je len dobre. Nerozmíšľa už asi stále len o bocianoch, občas hádam aj o žeriavoch. V jednom článku na blogu, som sa tiež presvedčil, že s rušťinou nemá pán Gott vôbec žiadni problém (v tomto).

Vaenga


Alexander Malinin


Jan Frenkeľ


V r. 1957 režisér Michail Kalatozov natočil film "Žeriavy tiahnu" (Leťjat žuravli) v hlavnej úlohe s hviezdnim Alexejom Batalovom, ako Borisom a Taťjanou Samojlovou v úlohe Veroniki. Romanca o láske v čase vojni si získala srdcia ďivákov asi na celom svete. (Film získal v Cannes hlavnú cenu - Zlatú palmu a predstaviteľka titulnej ženskej postavi Mimoriadne uznanie poroti.) Vojakov prisťihne smrť často v takích situáciách, že ich telá sú nakoniec uložené do hrobov bez mena. Mnohí vojaci však nemajú ani to. V scéne na konci filmu sa Veronika svojho Borisa nedočkala, jej pohľad spočinie na letiacich žeriavoch.

http://video.google.com/videoplay?docid=3908864888610975309
http://video.mail.ru/mail/2002_09_10/27/2238.html

"Moskva, láska moja" Niekde som čítal (niekoľko rokov som odoberal českí časopis „Kino"), že príhoda R. Gamzatova s japonským dievčaťom Sadako, vnukla Eduardovi Radzinskému prvotnú mišlienku k napísaňiu scenára filmu „Moskva, láska moja". Teraz na webe som však o tom nenašiel zmienku. Je to ale v podstate jedno. Príbeh je o mladej, simpatickej Japonke Yuriko (Komaki Kurihara), ktorá príde do školi tanca Veľkého divadla v Moskve. Yuriko je talentovaná, vihrá medzi baletkami aj nejakú súťaž a zaľúbi sa do mladého sochára Voloďu (Oleg Vidov). olegajuriko.jpgYuriko v Moskovskej nemocňici diagnostikujú leukémiu, ako dôsledok ožiarenia v Hirošime. Yuriko v poslednej treťine filmu veľmi pripomína zomierajúcu labuť v predstaveňí Veľkého divadla, ktorú stvárňuje aj na javisku. Viliečia nakoniec Yuriko sovietski lekári a láska (k Voloďovi)...??? Film videlo v ZSSR v r. 1974 asi 30 mil. divákov. V Japonsku a v Číne ešte viac. Možno sa to na prví pohľad aňi nezdá ale „Moskva láska moja" patrí asi tiež medzi vojnové filmi. (na obr. je "Voloďa" a "Yuriko") 
http://video.yandex.ru/users/med-yuliya/view/149/

22. október je v Rusku vihradení sviatku Bielich Žeriavov. Je to na počesť vojakov, ktorí zahinuli vo všetkích vojnách sveta. Sláviť sa začal v Dagestane a na podnet Rasula Gamzatova sa vraj pred 20ťimi rokmi stal medzinárodním. V našich končinách som o takom dačom ešte síce nechiroval, ale vo viacerích krajinách sa dodržiava. Recitujú sa pri tom verše básne "Žeriavi", alebo zaznie priamo pesňička. Neviem, ako je to v iních krajinách, ale v Ruskej Federácii minimálne prvé dve slohi básne "Žuravli" vraj ovláda každí pekne spamäťi.

Vo svete je viacero pamätníkov obetiam vojen, na ktorích letiace žeriavi simbolizujú duše vojakov.
p2.jpg p3.jpg p4.jpg
p6.jpg p8.jpg
p9.jpg p15.jpg

- V článku miestami píšem o veľmi vážnich veciach, vojne, smrťi, Hirošime, „chorobe z ožiarenia" (v prípade Sadako to bola leukémia). Robím to drzo, bezočivo, bez záujmu a vírazne zľahčujúco. To však naozaj iba preto, abi som tému trochu priblížil aj mladej generácii.
- Ak sa chistáte pustiť si filmi, bez vreckovki sa asi nezaobídete.
- V časťi článku o Gamzatovovi som spomenul Avarov v rôznich súvislostiach viackrát ako bi sa asi patrilo. V súčasnosťi sa už Dagestanskím Avarom nemá hovoriť Avari ale Avarci, použil som teda aj tento víraz. Jednou z príčin prečo sa meno tohto zaujímavého národa trochu mení je, okrem iného, aj to abi sa odlíšili od Avarov známich z dejín strednej Európi. S tími „našimi" Avarmi vraj nemajú veľa spoločného. Avari z Karpatskej kotlini boli národ voľní ako vtáci a robili lúpežné vípadi aj do Franskej ríše. Až po zásahu Karola Veľkého boli Avari prinútení žiť usadlím spôsobom a všetci sa tu asimilovali. Pohrebiská Avarskích bojovňíkov boli objavené aj na území južného Slovenska. Avari (a mislím, že tiež Kumáňi) sami seba nazívali „orlami".
- akordi

Spoluautorom článku je Drahoslav Mika.
..................
zdroje: 1 2 3 4 5
_____________
dodatok







ajezabi650.jpg
_________________
karaoke

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?